Březen 2014

Slobodná

16. března 2014 v 20:30 Poviedky
Ok ľudia viem zanedbávam vás ˇ^ˇ Ale žijete, či? :DDD No teraz vám historicky prvý krát prinášam jednorázovku z mojej dielne Alá kompjúter. Takže od vás chcem len jedno jediné. Prečítať si to a zkritizovať! Áno, potrebujem kritiku! Moc oc prosím! Nájdite si tu minútku dve a prečítajte si to :)) Domo Arigato, minna ^^

Fúka vietor. Presne ako v deň keď som sa to dozvedela. Keď sa mi všetci otočili chrbtom.. aj napriek tomu, že vedeli čo sa deje. Ale ja som nič nevedela. Dozvedela som sa to ako posledná. Zase. Tvár som mala červenú od plaču. Vietro ma bičoval tak, ako si to robieval ty. Všetko tu mi pripomínalo to miesto, ktoré som nemohla nazvať domovom. Každá chabá halúzka stromu, každé pošľapané steblo trávy...
Vietor sa pomaly utišoval. Ako keby vycítil moju neistotu. Prestal do mňa prudko narážať. Teraz mi vlasy viali len v miernom vánku. Vánok mi utrel slzy. Pofúkal rany. Ako keby ich hojil. Tie, ktoré nezahojil ani čas.
Usmiala som sa. Po tých dlhých rokoch sa mi nadvihli kútiky.Už som zabudla aký je to pocit. Príjemný. Hrejivý.. Všimla som si kvetiny.
Margarétky. Kde sa tu vzali? Drobné kviekty... Mlčky som si k nim kľakla a začala som ich trhať. Prikladala som jednu k druhej a vzájomne ich prepletala.
Stal sa z nich veniec. Položila som si na hlavu. Pár ďalších kvetiniek som si chytila do ruky. Krásne voňali.
S úsmevom na perách som vykročila priamo ku koncu útesu. Zastala som. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla .
Obloha bola jasnejšia, vzduch voňavejší. Biele šaty za mnou viali ako závoj. Pritisla som si kytičku k hrudi a urobila som krok do prázna. Letela som stŕmhlav dole. Ako jastrab. Prvý krát v živote som sa cítila voľná. Smiala som sa. A čím som bola šťastnejšia, tým bližšie mi bola vodná hladina.
Vpálila som do kryštálového mora. Po celom tele ma zahriala voda. Otvorila som oči. Aj keď bolo všetko rozmazané bol to ten najkrajší pohľad. V nose ma zašteklila slaná voda.
Zaklonila som hlavu a sledovala ako moje margarétky plávajú k hladine. Venček tiež. Išli stále vyšie a vyšie. Alebo ja nižšie? Bolo to v podstate jedno. Postupne strácala vedomie. Posledné čo si pamätám je dievča v bielich šatách šepkajúce moje meno. Melódia. A nič. Započala som snívať svoj večný sen. Ten najkrajší.






By Aiko~♥